Reportáže

Exkluzívny rozhovor so spevákom a lídrom hudobnej skupiny Alphaville V 80. rokoch sa stali vaše piesne vežmi obžúbené vo vtedajšom socialistickom Československu. Vedeli ste, že za železnou oponou máte taký úspech? – Áno. Mali sme kusé informácie o tom, že vo východnej Európe sme populárni a tešilo nás to. V roku 1986 sme chceli navštívi Nemeckú demokratickú republiku, no pre negatívnu komunistickú propagandu nám tam neumožnili vyda album, takže by to bolo zbytočné. Napriek tomu bol úspech za oponou neskutočne fantastický. Kedy ste prvýkrát počuli o Slovensku? – Keď vaša krajina vznikla, takže to nebolo až tak dávno. A navštívili ste nás ešte pred prvým koncertom? – Nie. Ale keď sme pred niekožkými rokmi prvýkrát pricestovali do Košíc, bol som ohromený nádhernou prírodou, ktorá vás obklopuje. Vaše hory a lesy mi vežmi imponujú. Čo hovoríte na Slovákov? Iste ste ich už niekožkých spoznali… – Áno, väčšinou to však bolo na cestách, v hoteloch a na večierkoch, preto si myslím, že môj obraz nie je úplný. Zdáte sa mi vežmi podobní Čechom. Ste elegantní, no zároveň príliš konzervatívni a strážite si svoje hodnoty. Hodiny vo vašich hoteloch idú vždy pä minút pozadu… (smiech) A okrem toho sa mi páči, že v záhradách chováte sliepky. Vyvoláva to vo mne nostalgiu, pretože, keď som bol malý, aj ja som ich rád kŕmil… A čo tunajšie ženy? – Tak tie sú skutočne nádherné (smiech). Vráme sa ku kapele. Hneď na začiatku úspešnej kariéry ste sa na desa rokov odmlčali a nikde ste nevystupovali. Prečo ste sa v roku 1993 vrátili na pódiá? – Predtým sme nikdy v pravom zmysle slova nekoncertovali, takže to za návrat nepovažujem. Dôvodom postavi sa opä pred žudí bola naša túžba zbavi sa nálepky obyčajného štúdiového projektu. Dovtedy sme o nahrávacích miestnostiach hovorili ako o vysnenej krajine, v ktorej môžeme realizova naše sny a hudobné nápady. Všetko sme však robili len prostredníctvom elektroniky, rôznych prístrojov a zariadení. Nepoužívali sme žiadne ozajstné hudobné nástroje. A na pódiu sme s tým vystupova nemohli. Časom sa klávesy zmodernizovali, začali sa využíva sample, a tak sme sa rozhodli hra naživo. Navyše, za našimi piesňami sú skryté silné príbehy a my sme túžili podáva ich ďalej. Vežmi som chcel stᝠna pódiu a rozpráva žuďom, ako vznikali. Jeden z vašich hitov má názov Forever Young (Navždy mladý). Cítite sa by stále mladý? – Nie, nanešastie som smrtežníkom a viem, že raz budem mŕtvy (smiech). Ale teraz som tu a komponujem piesne. Skladba Forever Young je často zle chápaná, pretože nie je o nesmrtežnosti ani o večnej mladosti, ale o nereálnosti. Každá žudská bytos túži ži večne, a pritom vie, že sa to sa nedá. Takže vaše texty sú aj o filozofii… – Samozrejme. Nikdy sme nenapísali jedinú popovú pieseň. Naše najúspešnejšie hity majú hlboké myšlienky. Chápem, že napríklad skladbu Big In Japan žudia označujú za komerčnú, no keby sa zamysleli nad jej veršami, zistili by, že vyjadruje neobvyklé pocity, ktoré popové gýče neobsahujú. A aká je vaša životná filozofia? – Verím, že nikdy neprídem o svoju zvedavos, pretože ma vždy posúva ďalej. Vďaka nej môžem robi hudbu, spája slová a hžada nové myšlienky. Bez zvedavosti si nedokážem predstavi vlastnú budúcnos. źudia o vás vedia dos, no nevedia nič o vašej rodine. Môžete prezradi niečo o svojich najbližších? – Mám tri prekrásne deti. Dve dievčatá a jedného chlapca. Znamenajú pre mňa všetko a sú mojím životom. Ja som však slobodný…